Škola doma. Zvládate ju?

Na domácom vzdelávaní dnes fičíme všetci. Bez ohľadu na to, či sme jeho fanúšikmi alebo kritikmi.

Na jednej strane panika, na druhej strane jedinečná príležitosť ako presondovať, čo dieťa (ne)zvláda a do akej miery mu my rodičia dokážeme (ne)prekážať na ceste k samostatnosti. Keď mama šiestaka vzdychá nad dejepisom, zemepisom, slovenčinou, problém zrejme nespočíva v nezvládnuteľnom učive. Jej chlapča zvláda moderné technológie, surfuje po internete so všetkou ľahkosťou bytia a tablet pokladá za svoje dvojča, ona však rieši, ako mu naliať do hlavy pár informácií o stredoveku. S núteným homeschoolingom máme väčší problém ako samotné deti. Jasné, nie je to naše rozhodnutie, prinútili nás okolnosti. Ale prečo zase zápasíme s pocitom, že musíme vysedávať pri deťoch, aby dokázali zvládnuť bežné učivo základnej školy? Náš známy má deti. Nie dve, tri, ale sedem. Od vysokoškolákov po škôlkarku. Sám je pedagóg, ale vždy, keď sa snažím vytiahnuť od neho nejaké to rodičovské know-how, vysvitá, že školské učivo s potomkami nikdy extra neriešil. Karanténa v jeho rodine neohrozila samostatný prístup k povinnostiam, pretože deti sa vždy učili samy. V týchto dňoch im stačí inštruktáž od učiteľov a poradia si. Sen mnohých rodičov.

Kam to ústi?

Koronakríza obnaží a vyostrí mnohé chyby, v ktorých sme zotrvávali s pevným presvedčením, že robíme dobre. Uľahčovali sme, zametali cestičku, odstraňovali prekážky a dieťaťu robili svet krajším, lepším, no najmä pohodlnejším než v skutočnosti je. Slnko totiž nesvieti každý deň, vtáčiky nespievajú stále, Vianoce fakt bývajú len raz do roka. Býva aj sychravo, blýska sa a hrmí, prší alebo ako zažívame práve teraz – môžeme skončiť v kolektívnej karanténe. Samostatné učenie bez asistovania rodičov nepatrí k tragédiám, ale k bežnému životu. Odpovedzme si úprimne. Čo nás desí viac? Zadania a materiál, ktorý nám učitelia denne posielajú na mail alebo zúfalý rodič, ktorý vysedáva nad úlohami s utkvelou predstavou, že pomáha, no v skutočnosti marí jednu z veľkých šancí vštepiť dieťaťu kúštik samostatnosti?

Kamoška učí na prvom stupni základnej školy. Pochopiteľne, v triede má aj deti, ktoré tvrdia, že škola ich, povedzme, tak trochu „bolí“. Ráno musia skoro vstávať alebo sa im nepáči chodiť do nej každý deň, skrátka, dôvody uvádzajú rôzne. Už počas prvého týždňa karantény azda ani jeden žiačik nezabudol na každom vypracovanom liste pripísať učiteľke odkaz. Zopár z nich mi preposlala. „Pani učiteľka, prosím, chcem ísť do školy,“ dookola obkreslené srdiečkami. „Je mi za vami smutno, pani učiteľka.“ „Pani učiteľka, chýbate mi,“ s nakresleným obrázkom triedy atď. Dojemné na tom je, že s touto iniciatívou medzi prvými vyrukovali tí, čo naoko školu odmietajú.

V týchto dňoch si aj naše deti občas poplačú za svojimi učiteľmi. Majú síce ešte len šesť rokov, ale už od škôlky sú niekoľko rokov pedagógovia bežnou súčasťou ich „súkromného“ života a rytiersky ich sprevádzajú na ceste smerom k dospelosti. Vzťah s učiteľom vnímajú intenzívne, učiteľ býva pre ne v mnohom vzorom. Aj na základe vzťahu s ním si formujú životné postoje. Záplavu mailov s úlohami, radami, návrhmi ako s dieťaťom pracovať v domácom prostredí, preto vnímam ako výzvu. Vo chvíľach, aké práve zažívame, sú to učitelia, ktorí nám rodičom zverili svojich žiakov. S dôverou, že dokážeme udržať tempo a svoje deti povedieme k zodpovednému a najmä samostatnému prístupu v osvojovaní si všetkých tých úžasných informácií, ktoré pomáhajú spoznávať svet. Áno, aj vrátane množstva vecí, ktoré sa nám pre praktický život javia byť také zbytočné.

Dana Ljubimovová Miháliková
Foto Shutterstock.com

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.