♪ Som márnivá, mami? Odmalička sa učíme vnímať sa pozitívne/negatívne

Črepiny z môjho zrkadla 86)

Situácia: Keď som bola malá, hrali sme sa s kamarátkami a sesternicami na „dospelé ženy“. Nalepili sme si na prsty žuvačky (natiahli ich ako dlhé nechty), obliekli sme si pestrofarebné šaty, pozastrkovali si kvety za uši, na vlasy, uplietli si z nich náramky, rúžovali si pery maminým rúžom a predstavte si, z ružových lupeňov sme vyrábali voňavky (nepodarilo sa). Milé, nie? Rozkošné, detské, hravé. Keď sa na udalosť pozriete takto, vnímate ju z pozitívneho uhla pohľadu. Deti sa hrajú, napodobňujú dospelých – snažia sa porozumieť správaniu, ktorého sú svedkom, skúšajú si sociálne roly. No niekedy máme tendenciu vnímať hru detí negatívne a rovnako negatívne na ne reagujeme, posudzujeme ich a pomenúvame.

Čo tým chcem povedať: Záleží na našom prístupe k deťom a našom vnímaní sveta vôkol nás. Deti ho preberajú, nasledujú nás.

Čo tým hovorím: Pozrite sa na tieto dva uhly pohľadu – máš prekrásne šaty, pestro si sa ozdobila, vyzeráš ako mladá slečna, páčiš sa mi/si márnivá, prezdobuješ sa, trochu si to prehnala, vyzeráš príliš dospelo, hráš sa na niečo, čím nie si, prestaň s tým, v jednoduchosti je krása, ty ale vyzeráš, za márnivosť budeš potrestaná.

Lepšie pre mňa a pre dcérku: Nezdá sa to, ale na našich reakciách záleží. Raz som sa pripojila k mladšej sestre, keď tancovala. Jeden z rodičov na mňa pozrel kritickým okom a jednoducho konštatoval – éj, nemáš na ňu. Nemyslel to zle, chcel sestru pochváliť, vyzdvihnúť, fandil jej, užíval si jej spoločnosť. Ako dospelá by som nad tým mávla rukou, no moje detské srdce spľaslo, radosť vyprchala, cítila som sa zle a bolo mi do plaču – nechcela som sa so sestrou porovnávať, chcela som sa zapojiť do hry plnej radosti. Nezazlievam nikomu jeho reakciu. Občas by sa hodilo zamylieť sa nad uhlom pohľadu, ktorý zaujmeme v postoji k deťom, a slovami, ktoré im adresujeme. Reagujeme spontánne niečím naučeným z minulosti (ako isto aj môjho rodiča porovnávali so staršími súrodencami, možno kamarátmi – chceli ho popichnúť, aby na sebe viac pracoval, aby sa viac snažil, aby vydoloval zo seba viac?). Nechtiac zanecháme malé ranky, ktoré sa síce časom zahoja, no ostane po nich jazvička. Z mnohých rán sa deti veľmi ľahko „vylížu“, pretože s radosťou žijú svoj život. Ale opakujujúce sa poranenia spravia z nenápadných jazvičiek hlbšie a hlbšie jazvy. Niektoré potom ovplyvnia správanie našich detí v budúcnosti, ich postoj k samým sebe, sebavedomie a sebaúctu, pocit menejcennosti a napokon aj pozitívny či negatívny prístup k udalostiam, ktoré sa im odohrávajú.

Je viacero spôsobov, ako ovplyvniť pozitivizmus u detí. Jeden zo základných kúskov puzzle máme v rukách my, rodičia. Ak na sebe popracujeme, spravíme niečo aj pre náš entuziazmus – aj ten detský.

Mama Žaneta
Foto autorka

 

Sledujte seriál mamy Žanety. Každý týždeň pribúda v rubrike Stĺpček nová časť.

Čítajte aj seriál Alžbetka a jej svet z opačného brehu.
Každý týždeň pribudne nová časť.