(Vyberáme z aktuálneho vydania Dieťa 2 – 3/2017.)
Spievala v muzikáloch Vlasy, Dracula, Krysař, Hamlet či Johanka z Arku. Dnes Lucia Šoralová vystupuje so skupinou La Alma, sama tvorí texty aj hudbu piesní. V najbližších týždňoch chystá koncertnú šnúru s členmi pôvodnej skupiny Nerez aj vydanie nového albumu, ktorý sa pozdržal, pretože ako hovorí, všetku energiu načas pohltil „projekt“ s názvom Ondřejíček. Lucia stále žije v Prahe, kde so svojím partnerom, hudobným skladateľom Ondřejom Soukupom, vychováva dve deti – päťročnú Rebeku a dvojročného Ondreja.
Mnoho umelcov, spevákov aj hudobníkov (a to platí nielen pre ženy, ale aj pre mužov) po narodení vlastných detí má snahu vytvoriť aj nejaké detské pesničky alebo hudobnú rozprávku. Čo ty a tvorba pre deti? Neťahá ťa to teraz aj týmto smerom? Napríklad napísať vlastný muzikál určený pre detského diváka?
Obávam sa, že by to deti nemuseli prežiť. Ani ako malá som nebola dieťaťom, nemala som napríklad rada ani rozprávky, iba ak boli hrané a aspoň trochu pripomínali realitu. Pamätám si, že raz ma mama donútila pozerať bábkovú rozprávku (tie som obzvlášť nemala rada) a ja som sa jej urazene pýtala, či si v TV myslia, že som úplne hlúpa, keď sa mi snažia nahovoriť, že tá drevená hračka skutočne rozpráva a koná.
Tvoje piesne sú často vážne, cítiť z nich neraz emóciu bolesti, ale nesmierne si ma prekvapila na koncerte svojimi humornými vsuvkami. Viem si ťa predstaviť aj ako stand up komičku. Čo ty na to? Si taká chodiaca emócia, buď smútok a žiaľ, alebo strašný rehot a zábava, len nikdy nie „normálna nudná hladinka“?
Tá normálna nudná hladinka je väčšinou mimo pódium. Áno, priznávam, že ma to baví. Možno aj rovnako ako spievanie. A chlapci zo skupiny už niekedy trpia, lebo keď mám slinu, koncert trvá aj cez dve hodiny.
Ale vieš čo mi k tým tvojim emóciám vôbec nejde? Vysoká škola ekonomická. Viem, že si vyštudovala umelecký manažment, ale predsa len – ekonomika? Ako si sa k tomu dostala a nebola to pre teba veľká nuda?
Štatistika je nuda, má však cenné údaje. Ako som sa k tomu dostala? Noooo, omylom… Ale ja môžem asi študovať čokoľvek, len je to nanič. Zistila som, že sa to učím ako rolu. Krásne to pochopím a vstrebem, výborne to zahrám, všetci sú nadšení. Akurát, keď sa nereprízuje, tak ju vytesní nejaká ďalšia. Takže jediná škola, ktorá by kedy pre mňa asi mala význam, je umelecká. Na Konzervatóriu J. Ježka som, žiaľ, vydržala len 2,5 roka, lebo som už mala veľa práce v Bratislave. Tak som utiekla… Ale aj tak to bola pre mňa asi tá najdôležitejšia škola.
Neviem, čo je pravdy na tejto informácii, ale keď som si hľadala podklady pre tento rozhovor, tak som natrafila aj na článok, kde sa písalo, že si rok študovala na Vysokej škole pedagogickej, odbor špeciálna pedagogika. To vážne?
Je to pravda… Vlastne som bola na strednej škole dosť bezradná. Žila som Lúčnicou a svojím snom o spievaním, ale to som si asi nevedela predstaviť ako zamestnanie, takže bolo jasné, že musím ísť niekam ďalej. Rozhodla som sa pre psychológiu a špeciálnu pedagogiku. Na psychológii rýchlo zistili, že som skôr pacient a nepustili ma ani cez vstupné psychologické testy, tak som šla k svojim. Mala som takú romantickú predstavu o tom, ako budem slepé detičky rozvíjať pomocou hudby. Vtedy sa otváral aj nový obor arteterapia a možno, keby som bola zostala, bolo by to pre mňa zaujímavé. Ale dnes si vlastne nie som istá, či by som to zvládla. Myslím, že na to nie som dosť silná.
Tvojho životného partnera Ondřeja Soukupa každý pozná ako skvelého skladateľa. Ale prezraď, aký je otec?
Oveľa lepší, než sľuboval, respektíve skôr vyhrážal sa, že bude. Ale ja som mu to aj tak neverila.
Monika Bothová
(krátené)
Foto Lenka Hatašová
Celý rozhovor si môžete prečítať v aktuálnom vydaní časopisu Dieťa 2 – 3/2017.
Časopis Dieťa kúpite vo voľnom predaji. Predplatiť si ho môžete aj tu
Zatiaľ bez komentára!
Môžete byť prvý, kto komentuje tento článok