Spisovateľka Zdeňka Jordánová: Buďte šamanmi svojho sveta

Zdeňka Jordánová je česká spisovateľka, ktorá sa roky venuje osobnému rastu. U nás je známa najmä vďaka knižkám Poznej svůj cíl, Tvoje dítě jako šance pro tebe či Spratek. Hovorí, že každý z nás prichádza na zem z vesmíru s nejakým cieľom, ktorý by sme tu mali naplniť. Aby sa nám ho však podarilo dosiahnuť, je dôležité rešpektovať to, čo cítime, riadiť sa srdcom a byť za každých okolností opravdivý. To je podľa nej najdôležitejšie aj pri výchove detí.

Po mnohých knihách určených dospelému čitateľovi sa zrodil Sirínek na cestách a druhá časť Sirínek se vrací, ktoré ste napísali pre deti (aj keď nielen pre ne). Prečo ste sa rozhodli takto prihovoriť detskému čitateľovi?
Som rada v spoločnosti detí, je to s nimi vždy veľmi krásne. Sirínek je moja obľúbená kniha, aj dospelí na ňu reagujú pozitívne. Občas mi niekto povie, že mu trošku pripomína Malého princa. Priznám sa, Malého princa som nemala veľmi rada, lebo bol akoby nepochopený. Mal pocit, že mu tu nikto nerozumie a tak to nakoniec zbalil a odišiel. Je v tom síce krásne posolstvo, že niekde inde existuje niečo iné a môžeme to vnímať inak, ale zlostilo ma, že je to nedoriešené. Môj Sirínek je zo Síria, planéty, kde robia krásu, a prišiel sem pomôcť deťom, lebo vo vesmíre začul ich volanie. Ale keď prišiel, zistil, že im pomôcť nemôže, lebo každý z nás má svoju cestu. A každý si v podstate musí pomôcť sám. No celý princíp je v tom, že my zabúdame, odkiaľ sme, že sme prišli z hviezd a že sme bytosti, ktoré si sem prišli vyskúšať žiť v hmote. Celá knižka je teda o tom, že Sirínek pomáha ľuďom pochopiť a spomenúť si. V tých dvoch knihách je vlastne všetko, o čom už roky hovorím – aký krásny môže byť život, keď ho budeme žiť opravdivo, ako si to tu môžeme spoločne budovať, ako môžeme spojiť generácie, nechýbajú tam kone, čo sú vlastne sprievodcovia v našom živote, ktorých mám veľmi rada. Je to trochu aj môj príbeh. Prišla som na to, čo tu mám urobiť, prečo som tu, pekne som sa rozpamätávala a s ľuďmi robím to isté, aby boli schopní spomenúť si, odkiaľ prišli. Prvá vec, ktorú musíme zistiť, je, prečo sme na zemi – to je poznaj svoj cieľ.

Veríte teda tomu, že každý z nás sem prichádza s nejakou misiou?
Každý z nás má nejakú víziu. A tým, že sme sami sebou, môžeme obohatiť druhých. Každý z nás si pamätá základ, kúsoček z pôvodnej vízie, prečo vznikol tento svet. Keby sme boli skutočne tým, kým sme, robili by sme, čo milujeme a dostali by sme sa do svojej darmy, čo je účel života, tak by sme spojili uhol pohľadu a naplnili by sme pôvodný zámer, prečo vznikol život na zemi.

Sme naprogramovaní tak, aby sme naplnili svoj cieľ? Nemôže sa stať, že zomrieme bez toho, aby sme ho našli alebo sa ho čo i len dotkli?
Každý máme v sebe automatického pilota, ktorý je zložený z minulých skúseností, z toho čo si ešte pamätáme, keď sem ideme. Len na to zabúdame, v hmote stratíme pamäť, nadhľad a pocit spolupatričnosti. Všetci sme navzájom spojení. Keď sem ideme ako bábätká, tak to vieme a preto sme prísni voči akémukoľvek vychýleniu a nerovnováhe našich rodičov. Vadí nám, že nás odvádzajú od toho, čo chceme urobiť. A všetko, čo nepochopíme, musíme prežiť. Milujeme rodičov, sami sme si ich vybrali, pretože sú to naši sprievodcovia. Lenže potom sa stane napríklad taká drobnosť, že mamička ešte študuje, zistí, že je tehotná a povie: „To sa teraz ešte nemalo stať!“ A my namiesto toho, aby sme naplnili účel, s ktorým sme sem prišli a pri ktorom nás mala mamička viesť, začneme mať pocit, že nás nemá rada, že sme tu zle a potom musíme celý život (alebo tak dlho, až kým to pochopíme), hľadať informácie, aby sme zase sami seba prijali a mohli pokračovať vo svojej ceste.

Niekedy je to tak, že rodičia majú určitú víziu pre svoje dieťa, chcú ho viesť svojou cestou, aj keď ono sa v tom nevidí. Napokon, už len rodičovské postoje, v ktorých dieťa vychovávame, ho formujú a ďalej si ich nesie do svojho života.
Ja si myslím, že je to trochu inak. Prichádzame sem s tým, že naši rodičia nám dajú určitý náhľad na nejaké veci a očakávame to od nich. Napríklad sa rozhodnem, že sa budem zaoberať netradičným liečením. A vyberiem si mamičku, ktorá sa zaoberá bylinkami, je tak trochu „čarodejka“. A otca, ktorý pracuje vo výskume rakoviny. Mojou úlohou je dať tieto dve veci dohromady a zobrať si od každého rodiča to, čo potrebujem pre seba. Ale potom zistím, že mamička je potlačená, pretože ustupuje otcovi, ktorý nechce o bylinkách ani počuť a nad všetkým vládne vedecký prístup, dokazovanie, antibiotiká atď. Ona sa neprejavuje a otec o práci nehovorí. Výsledok je, že mi chýba to základné, kvôli čomu som prišla práve k týmto rodičom. Vezmime si napríklad Jaromíra Jágra. Bez svojej maminky by bol ťažko jedným z najlepších hokejistov sveta. No on si našiel človeka, ktorý bol ochotný sprevádzať ho a spoluvytvárať jeho víziu.  A niekto môže tvrdiť, že ho matka zmanipulovala, ale on sám by to takto nikdy nepovedal. Alebo rôzni slávni hudobní skladatelia, ktorí mali prísnych rodičov, takže už ako deti museli sedávať za klavírom a veľa hrať. Lenže ich rodičia vedeli, čo v nich je a preto ich viedli touto cestou. Niekedy sa ale stane, že nás ovládne vzdor a hoci máme rovnaký názor ako naši rodičia, zo vzdoru povieme – A neurobím to!

Vzdor nám svojím spôsobom ale tiež môže pomôcť rásť a vyvíjať sa. Takže musíme ním prejsť?
Vzdor je dobrý priateľ, ale zlý pán. Mnohokrát sa stane, že naši rodičia cítia našu cestu, vedia, čo je pre nás fajn, ale my to nechceme prijať. Domnievam sa, že dnes sa deťom v niektorých veciach veľmi dáva na výber a v iných sa zase veľmi nútia. Chceli by sme na všetko návod, očakávame, že niekto nám povie – Urob to tak a tak. Potom sa vymýšľajú rôzne projekty, ako vychovávať deti, ktoré ma pekne rozčuľujú. Napríklad známe Rešpektuj a buď rešpektovaný. Nerozumiem, prečo nemôžeme dieťaťu povedať – Zdvihni papierik a namiesto toho musíme hovoriť – Na zemi leží papierik. To je snaha o falošnú solidaritu a falošnú toleranciu, z môjho pohľadu to nie je komunikácia, ale falošná hra. Podľa mňa základ všetkého je opravdivosť rodičov a je jedno, akú prácu robíme, či riadime auto, sme herci alebo predávame párky, ale človek v tom musí byť opravdivý, dobrý, musí to milovať, byť s tým v súlade a musí vedieť, že to je tak správne. V okamihu, keď budeme vedieť, že takto je to správne, môžeme to vyžadovať od svojich detí. Ja napríklad nemám rada futbal, nebaví ma a mám sa k tomu nútiť, pretože deti by si mali ísť pozrieť futbalový zápas? Podľa mňa je lepšie, keď som im našla niekoho, kto má futbal rád a keď chcú, vezme ich tam. Ja som s deťmi chodila radšej na výlety, za zvieratami či do divadla.

Hovoríte, že ľudia stále hľadajú a vyžadujú návody, tak vo výchove detí ako aj v živote vôbec. Myslíte si, že taký návod existuje?
Určite nie. Existuje niečo, čomu sa hovorí osobný rast a my máme v sebe zakódovaný zákon premeny. To je mágia, ktorá je v nás a tá sa vidí na základe našich zážitkov a skúseností. Normálne je, že vo všetkom postupujeme v zmysle za prvé, za druhé, za tretie… za desiate a nemôžeme vopred dostať odpoveď za desiate, keď sme ešte len pri za druhé. Preto napríklad nemôžeme riešiť, čo budeme robiť, keď naše deti začnú vyhľadávať drogy. Pretože, keď naše deti začnú vyhľadávať drogy, tomu predchádzalo milión vecí, ktoré boli zle. Takže je ťažké nájsť návod na to, čo potom robiť. Keď ide všetko dobre, sme opravdiví, náš vzťah je pekný a hovoríme deťom, čo si skutočne myslíme a staráme sa o ne tak akurát, to znamená, že vieme pravidlá hry a rozumieme im aj sebe, tak sa to nemôže stať.

Niektorí ľudia hovoria – Nechcem vychovávať svoje dieťa a určovať mu hranice, obmedzovať ho v správaní, lebo tým ničím jeho osobnosť. Sú toho názoru, že úlohou rodiča je dať dieťaťu najesť, strechu nad hlavou, byť s ním kamarát a nechať ho, nech sa vyvíja svojou cestou. Čo vy na to?
Čím ďalej zostávame v priestore, v ktorom niečo smrdí, tým menej to cítime. A potom už vôbec nevieme, že niečo je zle. Rodičia by podľa mňa mali deti chrániť pred určitými zážitkami, ktoré ich poškodzujú. Keď zbytočne a hlúpo prežijeme bolesť a niekto nás nechá, aby sme robili niečo zlé, potom prechádzame pocitmi viny. A než sa z toho vylížeme, ošetríme našu bolesť a všetky tie pocity, ktoré sú k tomu pribalené, tak to trvá veľmi dlho. Prípadne sa z toho nedostaneme už nikdy. Nemôžeme deti nechať prechádzať všetkými skúsenosťami. Rovnako ich nenecháte uprostred cesty s tým, že keď neuhnú, tak majú proste smolu… Nepotrebujeme žiadne návody, pretože deti vychovávame svojím životom. A hlavnú rolu tu hrá jediná vec – či to, čo robíme, si skutočne aj myslíme. A keď si to nemyslíme, tak je úplne jedno, čo to je a vždy to bude zle.

Základ všetkého je teda vždy v nás?
V našej opravdivosti. Aspoň taká je moja skúsenosť.

Keď ste vychovávali vlastné deti, tak ste toto všetko už vedeli?
Prichádzalo to postupne. Moje tri deti sú dnes už dospelé, najmladší syn má 24 rokov. Prešla som s nimi rôznymi štádiami, napríklad aj alternatívami. Keď staršia dcéra začala chodiť do školy a videla som, ako to nefunguje, pri prostrednom synovi som sa rozhodla založiť alternatívnu triedu. Všetko bolo nádherné, mali sme 15 detí, angažovaných rodičov, triedu, ktorá vyzerala ako hrad, perfektnú pani učiteľku, jazdili sme na lyžiarske zájazdy. Ale v tretej triede sa zistilo, že nám chýba disciplína, v niečom boli deti trošku nezvládnuteľné, lebo fakt je, že k alternatívam sa vždy prihlásia extrémne deti – buď veľmi šikovné alebo tie, ktoré majú veľa problémov. Tým je už dané, ako to ďalej prebieha. No ale, že by môj prostredný syn mal vďaka takejto škole kladnejší prístup k učeniu? To vôbec nie. Akurát si viac trúfal a viac si myslel, že si môže robiť, čo chce. S tretím synom som toto zrušila a chodil do normálnej športovej školy, lebo veď v zdravom tele, zdravý duch a učili sme sa riešiť situácie, ktoré vznikali. A to tak, aby sa im vedel postaviť čelom, aby vedel povedať, čo si myslí, aby sa vedel o seba postarať. Môj najmladší syn je majster paraglajdingu, lieta po rôznych medzinárodných súťažiach, je veľmi schopný a vie si poradiť. Takže som pochopila, že úplne odmetať deťom cestičku nie je dobré, ale že sa musia naučiť žiť s tým, čo tu je… Niekedy sa mi ľudia sťažujú, že škola berie deťom ich individualitu a škatuľkuje ich. Ja si to nemyslím. Škola hovorí – Toto sa nauč, budeš tu o ôsmej ráno, teraz sa nehraj s mobilom… Dáva jasné pravidlá, ktoré potrebujeme prijať na to, aby sme zvládali určité veci. Mne v škole nikto nikdy nepovedal – Vzdaj sa seba a zabudni, kto si.

Často hovoríte, že by sme sa mali riadiť svojimi pocitmi. V dnešnej dobe, keď všade vládne ratio, nemôžu byť pocity už tiež ovplyvnené mozgom a teda nie sú skutočné? Môžeme sa na ne ešte spoľahnúť?
Musíme sa v tom trénovať. Dnešná doba je charakteristická tým, že všetko je vymyslené mozgom. No všetko, čo je vymyslené mozgom, vytvára dualitu. Pretože mozog je duálny orgán. V starom Egypte, keď mumifikovali, mozog vyhodili ako nepotrebnú vec, avšak srdce vracali späť do tela. Lebo srdce je dôležité. V dnešnej dobe sa napríklad divíme, že milióny ľudí sa modlia za mier a on stále nie je. Pretože tam nie je srdce. Je to celé vymyslené spôsobom – Mal by som toto robiť… Na svojich prednáškach sa snažím ľuďom vysvetliť, čo znamená tvoriť a žiť srdcom. Veľa ľudí si myslím, že to znamená – Miluj a všetko prijímaj. Nie je to tak. Rozhodovať sa srdcom znamená, že naše rozhodnutie nemá dualitu – je to len jedno riešenie. Srdce nikdy nepremýšľa, čo keby… To robí len mozog. Takže používam príklad jednej pani, ktorá mi raz povedala, ako vyriešila problém svojho syna s počítačom. Poznáme to všetci, lebo naše deti trávia pri počítačoch množstvo času a odtrhnúť ich od nich je ťažké. Lenže počítače oddeľujú deti od života. Učia ich akejsi virtuálnej realite, ktorá neexistuje. Výsledkom je, že 80 percent detí nie je fyzicky dobre vyvinutých, lebo nebehajú vonku, nehrajú sa, majú problém s koordináciou a rovnováhou. Niekedy sa učitelia na strednej škole čudujú, keď chcú zorganizovať bicyklový výlet, koľko detí nevie jazdiť na bicykli! Žiaľ, počítače sú veľkým problémom dnešnej doby a je prešľapom školského systému, že sa snaží, aby deti čo najviac zaobchádzali s počítačom. Veď keď to budú v dospelosti potrebovať, tak sa to veľmi rýchlo naučia. Aby ste mi rozumeli, ja tiež používam počítač, vybavujem večer maily a teším sa z toho, že nemusím chodiť na poštu a dávať niečo do obálok. Ale to je všetko… Takže jedna pani mi vravela, ako srdcom vyriešila problém s počítačom pri svojom 12-ročnom synovi. Keď raz prišla domov a videla, že opäť sedí za počítačom už niekoľko hodín, tak ho jednoducho schytila, vyrvala káble zo zásuvky, otvorila okno a notebook vyhodila na záhradu.

A čo na to syn?
Len pozrel a povedal – Aha, a čo budeme teraz robiť? A ona na to – Pôjdeme spolu na záhradu kosiť trávu. Chlapec bez slova vstal a šiel. A odvtedy nemali doma s počítačom žiadny problém… A keď si niekto myslí, že je to akt násilia, tak je to trúba bez pocitov. Tomuto sa hovorí opravdivosť. My predsa máme za úlohu chrániť naše deti. Ale nie dávať im helmy, chrániče, nedovoliť im byť vonku a hýbať sa. To nie je ochrana, to je falošné. Chrániť deti znamená, že dieťa nemôže otvoriť okno a povedať – Mamička, ja skočím, je to pre mňa to najlepšie. A mama povie – Áno, miláčik, urob to. Nie som taká múdra, aby som vo svojej mysli pohltila celý svet a všetko deťom vysvetlila. Ale viem, čo je podľa mňa zlé a čo je dobré a musím v tejto situácii povedať, čo si myslím. Vo všeobecnosti voči našim deťom máme za úlohu tri veci:  Po prvé, dať im telo – to nám väčšinou ide. Po druhé, postarať sa o ne, keď to ony ešte nevedia – to tiež ako tak zvládame, niekto horšie, niekto lepšie. A po tretie, ukázať im svoj vlastný život – a to je to najviac, čo máme pre ne urobiť. Ukázať im svoj skutočný život. Lebo keď im ukazujeme veci, ktoré nedávajú zmysel, tak ony tým musia prechádzať, aby to pochopili. Napríklad, keď zomrie dedko a my to dieťaťu nepovieme, ale vymyslíme si, že odišiel ďaleko a nevieme, kedy sa vráti, tak mozog dieťaťa sa touto otázkou bude zaoberať až do smrti a zisťovať, ako to je. Možno naše dieťa v dospelosti pôjde kvôli tomu do Ameriky alebo bude inklinovať k veciam, ktoré dedko kedysi robil a ktoré ho môžu priviesť na stopu. Toto v nás vyvoláva falošné kroky, keď nejdeme za svojím cieľom a nemôžeme naplniť svoj potenciál, lebo si musíme riešiť bloky, ktoré nám nie sú jasné.

Ako človek spozná, že je na ceste za svojím cieľom a ide správnym smerom? Ako spoznám, že to nie sú len falošné chvíľkové cieliky a za chvíľu zase skočím inde, pričom by som mal byť úplne na inej strane?
Hovoríme tomu zákon darmy, to je účel nášho života. A neznamená to, že musím robiť akurát tú vyvolenú, úchvatnú prácu, ale že teraz som tam, kde mám byť. To znamená, že keby sme sa pozreli kúsok dozadu a mohli by sme tú situáciu prežiť znovu, tak by sme ju urobili zase rovnako. A keby sme to urobili rovnako a cítili by sme sa pri tom dobre, tak je to ono.

Sú ľudia, ktorí dosiahnu svoj cieľ hneď? Bez zbytočných odbočiek?
Cesta je cieľ. Sú ľudia, ktorí sú na svojom cieli od začiatku, no nemajú to jednoduché. Napríklad Einstein. Alebo Nobel. On mal predsa problém s tým, že vynašiel strelný prach a pritom to bola jeho správna cesta.

Ale my ľudia máme pocit, že keď dosiahneme svoj cieľ, budeme sa tam cítiť šťastní a všetky naše problémy razom zmiznú.
Otázka je, čo nazývame problémy. Mnoho ľudí by chcelo žiť akoby na obláčiku, aby nemuseli nič riešiť, aby im padali pečené holuby do huby. Ale vždy budeme riešiť niečo, čím budeme aktuálne žiť. Pretože sme súčasť hmotného sveta, takže v aute sa nám napríklad minie benzín alebo ochorieme a musíme to riešiť. Ale sú to problémy? To je život! Lenže dnes sme zvyknutí „žiť“ ideálny svet na počítači a navyše pozeráme všetky tie reklamy, kde sú ľudia šťastní, majú čipsy, nalievajú sa jedovatými limonádami a tvária sa, že svet je úžasný… Dôležitý je vnútorný pocit zo seba samého. Keď človek vie, že to, čo robí a čo si myslí, je ono. Princíp svätého grálu je, že treba ísť ďalej, že každú minútu nášho života môžeme ísť ďalej. A na každom z nás záleží, kam až zájdeme, čo všetko tu ešte chceme objaviť. Napríklad určite poznáte pána doktora Švejcara, ktorý v mladosti propagoval umelú dojčenskú výživu a neodporúčal dojčenie. No v starobe pochopil, že to bola blbosť, ospravedlnil sa a povedal – Pardon, je to inak. A nemôžeme povedať, že bol mimo. Stále to totiž bola jeho cesta. Možno keby sme sa pozreli do jeho života, zistili by sme, že ho matka nedojčila, preto došiel k takýmto veciam. Ktovie…

Je o vás známe, že každý rok vydáte jednu knihu. Na čom teraz pracujete?
Stále robím to isté – píšem knihy, robím kurzy, stretávam sa s ľuďmi. Teraz by som chcela napísať knihu Rozhodnutie, ktorá by mala byť práve o našom rozhodnutí žiť srdcom a prestať vytvárať umelé problémy. Aby sme sa dostali do stavu vesmírnej rovnováhy, prestali hľadať návody a začali skutočne žiť. Všetkým ľuďom by som priala, aby sa stali šamanmi svojho sveta. Lebo šaman je niekto, kto rozumie svojmu svetu. Chcela by som, aby ľudia mali svoj priestor, aby sa vrátili k prírode, nebáli sa žiť na vidieku, pestovali ríbezle a jablká a nemysleli si, že všetko sa dá kúpiť v supermarkete. Dnes je veľa ľudí, ktorí už toto všetko chápu a vracajú sa späť k prírode, do skutočného sveta, lebo príroda je náš pôvodný raj. A tiež je dôležité, aby deti robili s rodičmi zmysluplné veci, aby s nimi pracovali a nesedeli za počítačom. Deti nám môžu o nás povedať veľa fascinujúcich vecí, keď si ich nepokazíme, nebudeme ich rozmaznávať, ani falošne podporovať, či autoritatívne zväzovať, ale budeme pred nimi vyjadrovať to, čo skutočne cítime. Podľa starých Mayov v roku 2012 skončil ľudský čas, otvorila sa brána do piatej dimenzie a to je zámer tohto sveta. Ľudia sa musia dostať k sebe. Mali by sme prestať riešiť čo, keby, ako, je lepšie toto alebo ono…? Je to ako v móde – môžete nosiť všetko, záleží len na kombináciách a na tom, čo komu sedí. Aj v živote si každý musí nájsť to svoje a vystačiť si s tým. A nemal by mať pri tom pocit, že musí obsiahnuť, chápať a rozumieť všetkému a pripraviť dieťa na všetko. To nemôže. Každý sme len kvapôčka v mori.

Za rozhovor ďakuje

Monika Bothová
Foto DA Z. Jordánovej

časopis Dieťa
ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?

Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji. K predplatnému Dieťaťa získavate ako darček aj špeciály Dojčiatko & batoľa (ktoré si môžete objednať aj samostatne prostredníctvom distributéra tu ).