Svet je dobrý

Pamätáte sa, ako ste sa narodili, ako ste prežili prvé roky svojho života? Málokto to dokáže, tieto zážitky zostávajú v podvedomí. Na psychofonetických sedeniach sprevádzam klientov v zložitých životných situáciách. Často sa pri hľadaní koreňov problému ukážu zážitky z raného detstva, pôrodu i prenatálneho obdobia. Formujú naše životné postoje, rozhodnutia a reakcie, bez toho, žeby sme o nich vedeli. „Svet je takýto, veci sa robia takto“ – nevedome sa učíme v prvých siedmich rokoch života.

Ako deti rastú, potrebujú stále väčší kus sveta na objavovanie. Rodičia typu „helikoptérový rodič“ (vznáša sa neustále nad dieťaťom) alebo „rodič snežný pluh“ (odhrnie dieťaťu z cesty všetky prekážky) deťom v konečnom dôsledku nepomáhajú. Nie je možné a ani potrebné vychovávať deti v izolácii na samote alebo v sterilnom skleníku.

Našou úlohou je dať dieťaťu čo najlepší základ, výbavu, aby neskôr zvládalo svoje životné výzvy. Hlboko v duši dieťaťa dovoliť vyklíčiť a vyrásť presvedčeniu, že svet je dobrý.

V prvú noc vianočných prázdnin nám niekto zlomyseľne rozbil okno na našej škôlke. Ani nič nezmizlo, ale bolo to veľmi nepríjemné, pretože prvé, čo sme museli riešiť namiesto vianočných príprav boli policajti a oprava okna. Iba jedna z mnohých nedobrých vecí, ktoré sa vo svete dejú. Stačí si v akomkoľvek médiu pozrieť správy z domova i zo sveta. Ako teda môžem ja sama uveriť a dieťaťu sprostredkovať ten životný pocit, že svet je dobrý?

NÁLADA PRVÉHO SEDEMROČIA – SVET JE DOBRÝ

Narodenie a život v prvých siedmich rokoch života silno formujú náš (až do hĺbky tela idúci) životný pocit, že svet je dobrý. V druhom sedemročí je hlavnou témou – svet je krásny. Dieťa sa spája so svetom cez prebúdzajúce sa cítenie. Zo školských čias si pamätáme tie obrazy a situácie, ktoré nás citovo oslovili, či už pozitívne alebo negatívne. Pubertou začne byť mladý človek telesne aj duševne zrelý na nezávislé, logické a abstraktné myslenie a mal by prichádzať k poznaniu – svet je pravdivý: dá sa spoznávať myslením, je mi dostupné pochopenie príčin a súvislostí.

Kým je bábätko v brušku, všetky jeho potreby sa okamžite uspokojujú. Dieťa sa vyživuje podľa potrieb rastúceho telíčka, je v stálej teplote, dýcha za neho mama a nikdy nie je samo. Narodenie je prvou veľkou krízou. Dieťatko vchádza z úplnej jednoty do samostatného fyzického bytia, svojím prvým nádychom vstupuje do priameho vzťahu so svetom. Spôsob, akým sa dieťa narodí, je pre jeho povahu charakteristický (prišlo pomaly a opatrne alebo na poslednú chvíľu a prudko?) a zážitok vlastného narodenia nás sprevádza po celý život. Mnoho hlbokých strachov, zlyhaní a blokov nás vedie späť k momentom vlastného narodenia. O to dôležitejšie sú snahy o humanizáciu pôrodov, aby mohli prebiehať podľa možnosti v čo najväčšom pokoji, bezpečnom prostredí a aby sa dieťa zbytočne neoddeľovalo od matky. Najväčší, najhlbší strach v nás je strach z oddelenosti. Človek je sociálna bytosť, zmysluplnosť života jednotlivca priamo súvisí s tým, či môže byť pre niekoho užitočný, či sa môže o niekoho alebo aspoň o niečo starať.

Čo môžem ako rodič a vychovávateľ malého dieťaťa teda urobiť? Pri výchove a opatere detí v prvých siedmich rokoch platí, že dieťa sa učí napodobňovaním. V prvom roku sa učí postupne vzpriamiť a chodiť bez pomoci rúk, nasleduje vývin reči a myslenia, medzi 2. až 3. rokom si dieťa začne hovoriť „ja“. Toto nie sú vrodené schopnosti. Dieťa sa učí cez napodobňovanie ľudí, ktorí ho obklopujú. Napodobňuje nielen vonkajšie pohyby a prejavy, ale aj naše vnútorné pochody, naše postoje a presvedčenia, našu dôveru a vzťahy k okolitému svetu a naše vnímanie života ako takého. Nevedome si vyberá, koho a v čom napodobní. Dá sa to pozorovať v rôznych situáciách. Intonáciu hlasu, s akou deťom rozprávam rozprávku, následne počujem, keď si ju opakujú. Keď chcem dieťa rýchlo uložiť spať, lebo mám ešte veľa práce a som nepokojná, dieťa určite nezaspí rýchlo. Kolegyňa zo škôlky hovorieva: „Pred deťmi stojím ako nahá.“ Dodala by som, že sme nielen nahí, ale pre deti sme priehľadní, „vidia“ nielen nás, ale aj do nás. Cítia naše emócie, aj keď nerozumejú, s čím súvisia. Zažívajú naše morálne postoje a kvality, a tak sa im môžu naučiť. Je dojímavé vidieť starších súrodencov, ktorí sú trpezliví, láskaví a starostliví k mladším deťom, lebo to zažívajú doma v rodine.

Z toho vyplýva, že úlohou dospelého je byť pre deti vzorom a vytvárať im vhodné prostredie.

Svet sa postupne zväčšuje z maminej náruče na izbu, byt, záhradu, škôlku a školu, a od určitého momentu musíme ako rodičia zvládnuť aj to, že deti už neochránime, pretože potrebujú samostatne vykročiť do sveta. Aj potom budú potrebovať ešte dlho bezpečné miesto, kam sa môžu vrátiť. Dovtedy sme my ich prostredím a svetom. Tvoríme im fyzické prostredie s primeranými, pre dieťa prehliadnuteľnými výzvami a nebezpečenstvami. Tvoríme aj emocionálne prostredie – bezpečie rodiny, spoločenstva, miesto, kde môžu zažívať, že na nich záleží, že sú prijímané také, aké sú, že sú dôležitým a prínosným členom spoločenstva. A tiež veľmi dôležité spirituálno-morálne prostredie – aj my sme súčasťou prostredia a potrebujeme na sebe pracovať, aby sme boli vzorom hodným nasledovania.

Dieťa si potrebuje budovať svoju vnútornú odolnosť, o ktorú sa môže neskôr v živote oprieť. To, čo zažívame zvonka, si postupne zvnútorníme. Záleží do značnej miery na nás, aké zážitky bude mať dieťa. To, čo spoločne robíme, ako dieťa vnímame a ako o ňom zmýšľame, taký obraz si o sebe vytvára, taký bude mať základný životný pocit.

ČO MÔŽEME UROBIŤ PRAKTICKY?

Prostredie dieťaťa by mu malo byť dostatočne prispôsobené, aby mohlo postupne samo zvládať čo najviac obslužných činností. Získava tak pocit kompetentnosti a samostatnosti, pocit „zvládnem to a je to v pohode“.

Dieťaťu necháme čas a priestor na to, aby sa obrátilo na bruško, sadlo si a začalo samostatne chodiť. Keď to budeme robiť za neho, keď ho budeme ťahať do sedu za rúčky, podopierať ho vankúšmi alebo s ním budeme chodiť, držiac ho za ruky, keď sotva samostatne stojí, nevedome ho učíme – nezvládnem to sám, potrebujem druhých, aby mi pomohli.

Samostatnosť dieťatka môžeme podporiť aj vhodným oblečením, voľné tepláčiky na gumičku namiesto obtiahnutých riflí so zipsom a gombíkom, ktoré aj ja ledva zapnem, šatočky, ktoré sa dajú vyzliecť cez hlavu, alebo aspoň nemajú gombíky na chrbte – kto z vás si vie sám rozopnúť gombíky na chrbte? Na stole môže byť malý džbánik s vodou, dieťa si môže samo nalievať vodičku do pohára, a keď vyleje, je poruke uteráčik, vie po sebe aj upratať. Môže nám pomáhať umývať riad či vykladať umývačku riadu, vešať bielizeň na sušiak, polievať kvety, kŕmiť zvieratá, prestierať na stôl, a to podľa veku a zručnosti.

Dieťa v predškolskom veku nám má pomáhať. Ide nám o proces, nie o výsledok, aby nenastal tlak na výkon. Všetky tieto činnosti dieťa učia: viem sa o seba postarať, dokážem vo svete urobiť zmenu, som dôležitý a prínosný pre druhých a spoločenstvo.

ROZPRÁVKY: VÝŽIVA PRE DUŠU

Tak ako naše telo potrebuje fyzickú výživu, aby sa mohlo regenerovať a rásť, aj naša duša potrebuje výživu. Jednou zo „základných potravín“ pre dušu sú príbehy a rozprávky. Tie, ktoré obsahujú dávnu múdrosť, zachytenú v mocných obrazoch, ktoré už po stáročia oživujú a učia dospelých a deti. Ozajstná rozprávka vždy skončí dobre. Napätie sa strieda s uvoľnením, dobro vždy zvíťazí nad zlom. Pre detičky do 3 rokov úplne stačia rytmické riekanky, najlepšie keď sú sprevádzané pohybom či dotykom tela. Varila myšička kašičku, Hijó, hijó na koníčku… Trojročné a staršie deti sa potešia jednoduchým príbehom, napríklad O veľkej repe alebo O kohútikovi a sliepočke, O dedkovej rukavičke. Príbehy, kde ešte nebojuje dobro so zlom, ale dej sa nabaľuje, napätie sa zvyšuje (napríklad pribúdajú postavy, ktoré sa pokúšajú vytiahnuť repu zo zeme) a na konci sa napätie uvoľní – všetko dobre dopadlo. Dieťa okolo piateho roku života začína byť schopné si tvoriť vnútorné predstavy a vďaka tomu aj lepšie sledovať dej aj zložitejších príbehov, alebo už aj ozajstných rozprávok, kde sú už dobré aj zlé postavy. Včelia kráľovná, Žabí princ, Šípová Ruženka, O oslíkovi, O obuvníkovi – to sú niektoré z rozprávok bratov Grimmovcov, ktoré sú vhodné aj pre predškolský vek. Mnohé grimmovské a napríklad Dobšinského rozprávky sú vhodné skôr pre školákov, pretože je v nich buď silný boj dobra so zlom, alebo sú veľmi veľmi dlhé a komplikované (obzvlášť Dobšinského rozprávky).

Doprajme deťom kvalitné rozprávky, nie lacnú fantastiku v televízii či komerčné moderné príbehy vytvorené len na pobavenie. Čo dáte radšej deťom zjesť – plnohodnotnú stravu alebo „čipsy“? V dobrých, výživných, klasických rozprávkach je dôležité „čierno-biele“ zobrazenie postáv. Postava je buď jednoznačne dobrá, alebo jasne zlá. Hlavný hrdina sa vyvíja – z hlúpeho Jana sa stane kráľ a získa si princeznú, v príbehoch sa niekoľko ráz vystrieda napätie a uvoľnenie, a hlavne na konci všetko dobre dopadne. Tento duševný telocvik, pri ktorom sa napätie zvyšuje a uvoľňuje, až nakoniec dobro zvíťazí, sa deťom, ale aj dospelým vpisuje hlboko do duše. Slovom načrtnuté obrazy klasických rozprávok hlboko vyživujú našu dušu a jej hlad po pravde a spiritualite.

Niekedy premýšľam nad tým, že je asi dobre, že si do dôsledkov neuvedomujem ten rozmer zodpovednosti, ktorý na seba preberám, keď som s malými deťmi. Nejde iba o ich fyzické bezpečie. Som pre ne vzorom aj v spirituálno-morálnej oblasti. Aké sú moje vnútorné postoje, moja morálka? Som súcitná? Som pravdivá – k druhým i k sebe? Pracujem na sebe a so sebou, zvládam svoje emócie, predsudky, strachy a hnev? Viem sa ospravedlniť? Snažím sa, aby svet bol vďaka mne lepší, krajší, láskavejší? Som ja pevne presvedčená, že svet je dobrý?

AKO TOMU UVERIŤ?

Som dospelá, vnímam značnú časť reality, jej nespravodlivosť, konflikty, chudobu, krutosť. Ako môžem nadobudnúť a udržať dôveru voči životu a postoj, ktorý chcem sprostredkovať dieťaťu, že svet je dobrý?

Moja babinka mala v šperkovnici prívesok: krížik, kotvu a srdce. Viera, nádej a láska. To sú tri základné sily duše a zároveň potrava pre ňu. Ak človek nežije s vierou, akoby sme mu odobrali vzduch na dýchanie. Nejde tu o náboženskú podobu viery (aj keď sa nevylučuje). „Dôležité je hľadať spojenie s tým, čo je Väčšie než my, čo je Inteligentnejšie, Milujúcejšie, Živšie než my.“ (J. Y. Leloup: Umenie pozornosti). Viera v to, že je tu niečo vyššie, múdrejšie, láskyplnejšie, ako je moje každodenné vedomie, že to niečo je zobrazené v dokonalosti prírody. Môžeme žasnúť nad ľudským telom, nad jeho dokonalosťou, nad krásou prírody, pestrosťou jej farieb, tvarov, geometriou živého i neživého, múdrosťou životnej rovnováhy zvierat a rastlín, striedania ročných období či nebeského divadla oblakov, hviezd, dúhy… Ďalšou silou duše je nádej. Nádej, že náš život je zmysluplný, že máme možnosť napraviť svoje chyby, že máme možnosť rásť a učiť sa. Obzrime sa na svoj život, čo sa nám stalo, čo sme prežili. Bolo to ťažké a bolestivé? S odstupom času možno zistíme, že práve vďaka tým ťažkým a boľavým veciam sme sa posunuli, stali sme sa tým, kým sme dnes. A môžeme pestovať vďačnosť, za všetky krásne a dobré veci, ktoré v živote máme, za vzťahy a príležitosti, ale aj za to nepríjemné. Treťou silou duše je láska. Túžba po láske je v nás vždy – pohlavná láska, láska k dieťaťu, k priateľovi či priateľke alebo láska k niečomu. Tak ako človek potrebuje dýchať, potrebuje pre svoju dušu dielo, činnosť lásky. A tak ako musí pri dýchaní vzduch prúdiť von, aby sa človek nezadusil, musí aj láska prúdiť von, aby sa duša nezadusila. Obmedzením lásky je egoizmus, nenecháva lásku pôsobiť von, ale dusí ju v duši. Svojimi činmi lásky sa nezdokonaľujeme, ale svet sa našimi činmi lásky stáva bohatším. Láska je to, čo je vo svete tvorivé. Naše ľudské bytie je výsledkom činov lásky v minulosti. My môžeme svojimi činmi lásky tvoriť prítomnosť a budúcnosť pre druhých. (Podľa Rudolfa Steinera – Viera, láska a nádej.)

Blanka Lichtnerová

Foto 123rf.com

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.