Teraz, keď sme rodičia

Z dokonalého detstva vznikol špeciálny produkt. Vieme ho deťom poskytnúť z prirodzených pohnútok alebo bojujeme s pocitom, že naši rodičia zlyhali?

Bazírovať na méte šťastného detstva neprináša želané výsledky. Máme prílišné obavy zo zlyhania, porovnávame sa s inými vrátane vlastných rodičov a neraz zatvárame oči pred faktom, že konáme presne ako oni. Túžime byť ako z časopisu, hľadáme inšpirácie, konzultujeme, nebránime sa návštevám u detského psychológa; sme za chápavých, keď máme sto chutí dať po zadku. Napriek našej urputnej snahe sa naše dieťa veľakrát stane svedkom situácií, keď ako dospelí zlyháme. A potom sa hanbíme. Pred sebou a aj pred dieťaťom. Ukázať slabiny však zohráva dôležitú úlohu vo výchove. Dieťa uvidí reakciu dospelého naživo, jeho schopnosť napraviť dôsledky vlastného pochybenia alebo nepríjemných okolností. S vekom sa deti voči našim reakciám i nám samotným stavajú kritickejšie. Táto stratégia je súčasťou dospievania. Jasné, že ako rodičov nás to i zabolí. V očiach dieťaťa totiž strácame pozíciu veľkých, mocných, neomylných a šikovných ochrancov. Zamrzí nás, že občas nás zhodnotia nespravodlivo. Odborníci však zdôrazňujú, že deti potrebujú objekt protestu, lebo taký je zákon prírody. Musia niekoho obviniť, vyprovokovať sa tak k vlastnému smerovaniu, a prirodzenou „obeťou je rodič“. Až niekedy v dospelosti prejdú do fázy prijatia a pochopenia, že sme ich vychovávali, ako sme najlepšie vedeli a svoje detstvo prijmú ako fakt. So všetkými plusmi aj mínusmi. Či toto obdobie nastúpi skôr alebo neskôr, bude dôkazom, že sa nám to podarilo.

Detstvo ako štartér

Vieme, že ako rodičia zohrávame kľúčovú rolu v rozvíjaní osobnosti dieťaťa a výchovou ovplyvňujeme jeho schopnosť osamostatniť sa.

Jeden zo starších dlhodobých výskumov Humboldtovej univerzity v Berlíne hovorí, že rozhodujúcou etapou pre začlenenie do dospelosti je predškolský vek.

Deti, ktoré sa v tomto období vyznačujú emocionálnou stabilitou, postupujú neskôr pri hľadaní zamestnania, v osamostatnení sa od rodičov a vo formovaní sociálnych vzťahov v porovnaní s plachými alebo naopak agresívnymi rovesníkmi efektívnejšie. Hoci dieťa prichádza na svet so sklonom k určitému typu osobnosti, okolie ho môže potlačiť. Rozhodujúca je nielen rodina, ale tiež prostredie, ktoré zdieľa spolu s rovesníkmi. Nemeckí psychológovia zistili, že plaché deti bývajú samostatnejšie. Z detí, ktoré rodičia v prvých rokoch života emocionálne rozvíjali, no zároveň viedli k autonómii, vyrástli asertívni jedinci, schopní orientovať sa v krízových situáciách a neprepadať panike. Výskumy, hoci ich nevzťahujeme na vlastné životné skúsenosti, nás tak navigujú smerom k prirodzenej intuícii. To, či naše dieťa triumfálne zažiari, alebo bude žiť „obyčajný“ život, môžeme do istej miery ovplyvniť výchovou, ale veľa závisí od jeho vlastnej snahy a schopností. Jedným z podstatných krokov bude priznať, že ako rodičia sme svoje poslanie zvládli. Sprevádzali sme dieťa počas celej cesty do dospelosti a nechávame ho ísť vlastnou cestou tam, kde za svoje prešľapy alebo pošmyknutia bude niesť zodpovednosť samo.

Dana Ljubimovová Miháliková
Foto pixabay.com

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.