Úcta nie je zabudnutý archaizmus

Zdravá úcta je výsledkom toho, ako sa sami k sebe vzťahujeme. Máme nárok na to, aby sa druhí k nám správali s rešpektom. Je to postoj aj zručnosť, ktorú sa učíme v rodine.

DIEŤA JE SKVELÝ POZOROVATEĽ

Prečo neumrie drvivá väčšina napríklad cicavcov v prvej štvrtine svojho života? Lebo sa rýchlo učí. Prečo dokázal človek ovládnuť planétu a osídlil aj tie najneobývateľnejšie časti sveta, a evolúcia na jeho fyziológii nemusela nič meniť? Lebo sa učí ešte rýchlejšie ako všetky ostatné cicavce. Ľudský mozog sa rodí relatívne prázdny, povedané veľmi zjednodušene. Nemá „nahratý“ žiadny celoživotný softvér a má slabú inštinktívnu výbavu, v tom sa dosť odlišujeme od iných zvierat. Špecifikum a úspech človeka spočíva práve v tejto otvorenosti učiť sa nové a adaptovať sa na aktuálne podmienky. Ľudský mozog sa dokáže neuveriteľne rýchlo meniť, reorganizovať a prispôsobovať sa na základe podnetov, ktoré dostáva.

Fungovanie dieťaťa (najmä staršieho) je do značnej miery naučené a podmienené vplyvom diania v rodine. Deti sa automaticky učia takejto forme komunikácie a logicky ju považujú za normálnu. Osvojujú si jazyk a tón, aký v komunikácii používame a na tomto základe si formujú aj svoje vzťahy k iným. Pekne to ilustruje malá príhoda s veľkou výpovednou hodnotou môjho spolužiaka z vysokej školy. Rozprával nám „veselú“ historku z obdobia, keď bola jeho dcéra malá. Sprevádzala návštevu po byte. Zaviedla ich aj do spálne a vysvetlila: „Tu spinkám ja, tu maminka a tu spí debil.“ Neviem, či sa jeho žena zbadala. Či si vôbec uvedomila súvislosti medzi dcérinou prezentáciou otca a svojou komunikáciou smerom k nemu a či niečo zmenila.

Ako sa k tomuto dá ľahko dopracovať, mi ukázali rodičia chlapčeka v predškolskom veku. Prišli preto, lebo dieťa v škôlke nepracuje, nezapája sa do kolektívu, nerozpráva, málo sa hrá, často plače. Myslím si, že jeho aktuálne fungovanie z väčšej miery závisí od nezrelosti centrálnej nervovej sústavy (CNS). No to, ako fungujú rodičia medzi sebou, neskôr určite ovplyvní jeho vzťahovanie sa k iným ľuďom, a to nielen k cudzím, predovšetkým k vlastným rodičom.

Sedia oproti mne na gauči a na striedačku odpovedajú na moje otázky. Do konverzácie sa vplietajú repliky, ktoré si vymieňajú medzi sebou: no to si povedal peknú blbosť, to si píš, že je postihnutý po tebe… tak toto sme nepotrebovali počuť, zlatko, tvoje problémy tu nikoho nezaujímajú. Neostávajú si nič dlžní, ako ona jemu, tak on jej. Je to v takom akože humornom tóne, ale po nejakom čase sa začnem cítiť nepríjemne. Nedobre sa pozerá na to, ako sa nenápadne, ale s istotou znevažujú. Tipujem, že sa majú radi, ale beží medzi nimi nezdravé vzájomné zhadzovanie sa a zosmiešňovanie. Je to presne ten typ komunikácie, kde absentuje elementárna úcta.

Rodičia si to nemusia ani všimnúť, obzvlášť ak vyrastali obaja v rovnakej atmosfére. Upozornenia od pozorovateľov alebo od partnera môžu považovať za nespravodlivé, útočné. Dieťa potom logicky považuje za normálne iných zhadzovať, vysmievať sa a nerešpektovať ich ako bytosti s vlastným prežívaním, ktoré môže byť zranené.

DONES! SADNI!

Na psycho skupinách je častou, možno najčastejšou témou: ako sa to ku mne ľudia správajú. Obrovské množstvo problémov je vlastne vzťahových. Najprv to vyzerá na chronickú únavu, následne, že to je skôr veľa práce, za chvíľu sa ukáže, že tej práce nie je až tak veľa, ale dorábam nedostatky po kolegoch, lebo svoj tímový podiel odfláknu… Nakoniec veľmi často skončíme pri vzťahových problémoch. Unavuje nás, že ľudia nedodržiavajú dohody/termíny, plytvajú naším časom/energiou/peniazmi/materiálnymi zdrojmi, nezohľadňujú nás a naše potreby či prežívanie. Čiže mnoho ťažoby v živote pochádza z neúcty ľudí, s ktorými žijeme. Sú to kolegovia, šéfovia, partneri, svokry aj vlastné deti – áno, vlastné deti veľmi často.

Pomenujme však veci správnymi menami. Pravda je taká, že to nie je len o tých druhých. My si nepýtame úctu a zohľadnenie od … Voľne doplňte podľa svojho príbehu. Veľa ráz som bola svedkom situácie, že prebehla výmena medzi účastníkmi a ten, s ktorým sa zaobchádzalo bez rešpektu, si nič nevšimol. Často si to všimne len jeden zo skupiny. Ako keď sú otupené bunky a už neregistrujú ani silný podnet. Je pravdepodobné, že spolužiak si ani neuvedomil manželkine správanie, a asi ani ona, kým nedostali kryštalický výsledok z rokmi miešaného partnerského roztoku v podobe dcérkinho nevinného komentára: tak tohto tu máme za debila.

Zo ženského pohľadu sa prihováram najmä za zvyšovanie našej citlivosti a vnímavosti na požiadavky detí (partnera). Skúste si jeden – dva týždne cielene všímať, koľko požiadaviek na vás majú deti. Sú oprávnené, alebo si ich vedia zabezpečiť už samy? Rešpektujú vaše právo na oddych a ničnerobenie? Dieťa sa nerodí s vrodeným mechanizmom rozpoznávania hraníc. Zo začiatku ani nerozoznáva iných ako iných – celý svet som ja. To, že ľudia okolo majú svoje prežívanie, svoje limity a nie sú na používanie, sa učia tým, že im to zreteľne komunikujeme: nie, nechcem, neurobím, nepáči sa mi to, som unavená, už dosť, ty sám, to sú moje peniaze a ja rozhodujem, toto je môj čas, nechce sa mi, chcem pre seba toto. Túto lekciu vám najlepšie predvedie zdravé 2- až 3-ročné dieťa. To nemá problém so seba vymedzením.

DIEŤA NIE JE ŠTÍT

Neúcta je také vírusové ochorenie vzťahov. Často mení svoju povahu, mutuje. Nevidíme ho, necítime, len zrazu nám je zle. Túto neúctu často registrujem aj od rodičov smerom k deťom. Neúcte sa učíme od raného detstva, a to nielen pozorovaním rodičov a nielen ich neschopnosťou vyžiadať si náležitý rešpekt. Veľmi často sa to učíme tak, že ako deti zažívame neúctu rodičov samy na sebe. Deti vieme nehanebne používať. Stávajú sa výhovorkou, formou výčitky, prostriedkom ublíženia, pomsty aj obrany.

Napríklad v partnerskej hádke. V tomto sú ženy fakt dobré. Používate na partnera fauly ako: nekrič, veď je tu dieťa… to nie kvôli sebe, to kvôli deťom… hovor, čo chceš, si mizerný otec? Tak to je presne ono. Zatiahneme dieťa do hádky, keď sme v koncoch, keď sa nám zdá, že ťaháme za kratší koniec. Ani sa pri tom nezačervenáme. Nie raz sa tvárime, že ide o dobro dieťaťa, že my to len kvôli nemu. Prípadne dieťa použijeme aj ako fyzický štít. Zoberieme ho na ruky: no pekne, len sa ukáž, ako vieš hulákať, a nevadí ti, že tvoje dieťa ťa vidí?! Počula som veľa mužov rozprávať o partnerských konfliktoch a toto je vec, ktorá ich vie rozčúliť do nepríčetnosti. Veľmi neférový spôsob riešenia konfliktu. Smerom k mužovi je to podpásovka, na ktorú sa ťažko konštruktívne reaguje. A, samozrejme, voči dieťaťu je to veľký prejav neúcty. V tejto reakcii nie je ani kúsok porozumenia pre dieťa a ani lásky k nemu.

Keď sú deti používané, nevedia to opísať slovami. Podľa mňa zostáva iba neurčitý pocit, že na mne nezáleží, že som možno skôr objekt, než človek. Zaštiťovanie sa dieťaťom je taký rodičovský šport. Jeden zo spôsobov použitia dieťaťa ilustruje aj moja príhoda zo šoférovania. V pripájacom pruhu na diaľnicu stojí v kolóne trpezlivo rad áut. Pán si spokojne celú kolónu obehol cez šikmé pruhové značenie a snažil sa zaradiť pred moje auto. Nedovolila som mu to a tak vystúpil z auta a v emotívnom prejave použil argument, že veď on má v aute dieťa! Dieťa sa stalo poľahčujúcou okolnosťou pre jeho netrpezlivosť a arogantnosť. Jedna mamička mi opisovala konfrontáciu a použila slová: veď ale, keď ja som raz matka, tak... Čo v sebe implicitne obsahovalo, že predstavy a potreby „nematiek“ sú menej.

Veľmi ľahko a bez výčitiek sa vieme vyštverať na detský chrbát a žiadať odtiaľ výhody a úľavy. A ešte to vieme zamaskovať aj veľkou láskou: veď to len kvôli tým deťom. Nevidíme, že keď dieťa takto používame, tak mu spôsobujeme ujmu. Takto sa dieťa učí nevážiť si seba. Keďže sa nenaučí vážiť si seba, nevie si ani neskôr pýtať úctu od iných, alebo si ani nevšimne, že sa k nemu zachovali neúctivo.

NECH SA PÁČI, PEŠO

Instantné rady nie sú moja šálka čaju. Je však jasné, že je výhodné zlepšovať sa v boji s týmto druhom vírusu. Napríklad redukovať aj svoje neúctivé vstupy smerom k dieťaťu a nepoužívať ho. Začať byť citlivejší, vnímavejší na neúctu od druhých a hlavne zareagovať a pýtať si zohľadnenie. Ako riešiť nedostatok rešpektu a zohľadnenia? Najlepšie inteligentne a konštruktívne. Dve príhody na inšpiráciu. Svojho času ma rozveselilo riešenie môjho spolužiaka zo strednej školy. Na stretávke sme debatovali o rodičovstve. S dvomi synmi (6- a 9-ročným) boli na lyžovačke pri Kremnici. Kúpili im snowboardy, chlapci boli nadšení. Ráno zmätok, pobaliť, presun, lyžovanie, obed v reštaurácii, lyžovanie, poobedné jedlo v reštaurácii a opäť zmätok s balením. Vracali sa potme, rodičia unavení, finančne aj fyzicky. Decká si zmysleli, že sú ešte hladné a chcú sa zastaviť niekde na palacinky. Rodičia nechceli, vraj si spravia palacinky na chalupe. Vznikla hádka a jeden zo synov vyhlásil: „Vy ste hrozní rodičia, nikdy pre nás nič neurobíte!“ Do spolužiaka vošlo sto čertov: „Áno?! Nikdy nič?! Zdá sa, že ste si dnes nič nevšimli. Od dnes, keď budete odo mňa alebo od maminy niečo chcieť, začnete takto: ‚Ocinko môj, bol by si taký láskavý a urobil pre mňa:..?‛“ S manželkou to začali vytrvalo praktizovať hneď večer. Na akúkoľvek požiadavku detí reagovali až vtedy, keď povedali úvodnú formulku. Po dvoch týždňoch prišli deti s ospravedlnením, že už to pochopili a už si budú navždy všetko vážiť a či by už nemuseli hovoriť čarovnú formulku.

Iný spolužiak, otec starších synov v puberte, povedal svoj príbeh. Vracali sa domov. Chalani sa neustále o niečom hádali. Nereagovali ani na x-té upozornenie. Kamarát sa nahneval a vyložil ich z auta rovno na ceste: ak sa nechcú v pokoji viezť, tak nech idú, ako chcú. Sadol do auta a odišiel v presvedčení, že za chvíľu otočí auto a vráti sa po nich. Nejakých 5 až 10 minút príučky bude stačiť. Lenže zhodou okolností sa stalo, že trvalo trocha dlhšie, kým sa mohol otočiť. Chlapci strávili na ceste takmer polhodinu. Keď sa po nich vracali, videli, že stopujú. Mysleli si, že ich tam naozaj nechali. Odvtedy stačili maximálne dve upozornenia, lebo druhé znelo: „Nepáči sa vám pokojná jazda v aute, chlapci? To sa dá ľahko vyriešiť.“

Niekedy sa nám podarí ukázať svoju hranicu a vyžiadať si rešpekt viac alebo menej konštruktívne. No je našou povinnosťou učiť deti, aby vážne brali aj naše potreby a chcenie. Nezískavame tak len potrebnú úctu pre seba. Učíme ich, že na úctu druhých majú nárok a ukazujeme im aj spôsob, ako si ho uplatňovať.

Mgr. Viera Lutherová
Balans – poradňa zdravého vývinu

Magazín Dieťa

Foto 123rf.com

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.