♪ Vitaj skúsenosť, vitaj strach! Náš prvý stret s pohotovosťou

Črepiny z môjho zrkadla 99)

Situácia: Dcérka sa nebála zraniť sa. Prečo aj? So zranením nerátala, preto ani neexistoval strach. Tie skaly boli zaujímavé miesto, na ktorých vrchole bolo tak dobre – dalo sa rozhliadnuť, dalo sa dostať na druhú stranu, preskúmať nové územie. Ak zo skál spadla a stalo sa to nejedenkrát, či už so zranením alebo bez neho pokračovala ďalej v lezení. Zranenie niekedy oplakala, vyžiadala si objatie a porozumenie, žiaľ vypustila, aby mohla pokračovať. Pre ňu to bolo krvavé alebo nekrvavé zranenie, vážnosť som určovala ja (našťastie nebolo treba lekárov). Skúsenosť pre dcérku znamenala nie liezť opatrnejšie, ale lepšie sa zachytávať, klásť nohy, skúmať záchytné miesta – jednoducho praktickosť. Všetko sa zmenilo, keď sa vrátila z „prieskumnej akcie od susedov“ s rozťatou hlavou. Usúdili sme, že potrebuje minimálne jeden steh, hoci ona bolesť dávno oplakala a chcela sa ísť hrať ďalej. Bol víkend, teda sme zaskočili na pohotovosť. Reakcia: „Juchú! Akí tam budú lekári?“

Pohotovostný lekár sa jej páčil, zdravotná sestra jej milión otázok pochopila a zodpovedala, no lekár tento prístup zatrhol, pretože sme čakali štyri hodiny a aj tak bola čakáreň preplnená. Skončilo to s krikom, plačom a menšou traumou. Potrebovala len viac času, lenže ten sme my nemali. Nemáme ho na nič. Najmenej na naše deti.

Čo tým chcem povedať: Z pohotovostí si neodnášajú traumy len malé deti. Aj my dospelí. Musí to tak byť?

Čo tým hovorím: Dcéra sa na pohotovosť tešila. Aj na röntgen. Aj na lekára. Aj na šitie. Rozumela, že ju čaká bolesť. Nečakala rýchly zákrok a neochotu naslúchať. Hoci sa správala ako malý dospelák, jej výška a uvedený vek ju predurčil na mäso na bežiacom páse. Vlastne sa tak cítim aj ja, keď potrebujem pomoc na pohotovosti.

Lepšie pre mňa a pre dcérku: Nechcem kritizovať naše pohotovosti, všetci dobre vieme, že chyby sú na viacerých frontoch. Faktom ale ostáva, že ľudia, s ktorými som sa o pohotovostiach, ordináciách či nemocniciach rozprávala, hovorili o strachu, panike, nevôli. O zádrhoch v komunikácii. Moja dcéra sa začala báť nie zraniť sa, ale či to zranenie posúdime ako dôvod na návštevu pohotovosti. S každou vážnejšie vyzerajúcou modrinou, občas menej vážnejšie vyzerajúcou príde a pýta sa, či musíme ísť na pohotovosť. Slzy a strach sa netýkajú modriny, rozťatej kože, odlúpnutého nechtu, zadretej triesky, napuchnutého kolena, čela či monokla. Len pohotovosti. Verím, že sa so strachom čoskoro vyrovnáme, treba ho len vedieť odkomunikovať.

Prístup k deťom sa stále nemení. Niektorí (mnohí?) k nim pristupujú ako k telu – bez práva na názor, námietku, výčitku, vysvetlenie, zdržanie. Ako k osobe, ktorá „nemá čo do svojho tela hovoriť“. Deti vedia, čo potrebujú, mnoho z nich sa neštíti potreby odkomunikovať s ostatnými. Ak si to zaslúžime my, dospelí, nezaslúžia si to aj naši malí dospelí? Slzy, krik, strach sú spôsob komunikácie, ak inak nedáme, ak iný spôsob zavrhneme. Ak to ale inak nejde, ostáva nám už len vykomunikovať tieto malé traumy, vysvetľovať, vysvetľovať a pochopiť, aby sa z malých tráum nestali tie veľké, ktoré si nesieme so sebou ako kríž.

Mama Žaneta
Foto Tomáš Farkaš

 

Sledujte seriál mamy Žanety. Každý týždeň pribúda v rubrike Stĺpček nová časť.

Čítajte aj seriál Alžbetka a jej svet z opačného brehu.
Každý týždeň pribudne nová časť.