Životná inventúra

Hovorí sa, že jedinou istotou v živote človeka sú „dane a smrť“. Dovolím si poopraviť túto ľudskú domnienku alebo, ak chcete, mierne ju pozmením. Človek má vraj jedinú istotu, a tou je to, že nič nie je isté a všetko sa neustále mení. A je len na nás, ako si s tou neistotou v týchto meniacich sa časoch poradíme, či sa budeme v jednom kuse obávať, strachovať a snažiť sa zachovávať status quo, alebo sa naučíme nebáť sa zmien. Naučíme sa zaujať k nim postoj, nastavíme sa na ne, respektíve pochopíme ich nutnosť, naliehavosť a naučíme sa byť dostatočne flexibilní.

Tento článok bude o životnej inventúre a o potrebe poupratovať si z času na čas vo svojom vnútri, o potrebe nastolenia rovnováhy a trošku aj o tom, ako už konečne vykročiť z „bludného kruhu“ a ujasniť si poriadne, čo je v našom živote to najdôležitejšie, resp. zadefinovať si a zladiť si priority s vnútornými hodnotami a životnými postojmi. Rovnakú potrebu upratať si vo svojom živote mala aj pani Zuzana, ktorá chcela mať svoj život opäť raz pod svojou kontrolou.

Môže ešte život vyzerať aj inak?

Pani Zuzana túžila znovuobjaviť zmysel života. Jednoducho chcela žiť a nielen prežívať a nechcela sa už viac radiť medzi ľudí, ktorí zomrú vo svojej štyridsiatke, no pochovajú ich až ako sedemdesiatpäťročných.

Zuzana prišla na naše prvé „rande“ – ochutnávku koučingu zdarma – ako kôpka nešťastia. Začala rozhovor tým, že je úplne stratená a skoro ma nepustila k slovu. Neskrývala chaos v živote a veľkú nespokojnosť s tým, akým smerom sa jej život, po toľkých rokoch obetovania sa rodine a práci, uberá. Dve odrastené a skoro dospelé deti, ktoré ešte donedávna vyžadovali celú jej pozornosť a potrebovali jej pomoc, si už na ňu dnes nenájdu čas a čoskoro odídu z domu úplne. Manžela a otca detí vídava ešte menej, keďže je viac v práci, než doma. No a, pravdupovediac, tých spoločných tém je už pomenej. Ak sa nejaká nájde, skončí to hádkou. V práci je to jeden kolotoč, kde ak chcete mať pokoj, je lepšie byť ticho a prispôsobiť sa.

Pani Zuzana bola frustrovaná a svojím spôsobom neochotná vidieť svetlo na konci tunela – žiadne iné možnosti, iné uhly pohľadu. Neviem, nedá sa, nemôžem, to boli jej najčastejšie odpovede na našom prvom stretnutí. Z jej slov bolo zreteľné, že ju nič nebaví, nič ju nenapĺňa a cíti, že ju niečo brzdí v tom, aby to zmenila. Niečo jej chýba, niečo potrebuje určite zmeniť, lebo cíti, že to takto nemôže pokračovať ďalej. Čo jej vlastne chýba a čo potrebuje, to nevie. Presnejšie, nebola pripravená vidieť iné možnosti, nové riešenia jej situácie. Jej myseľ bola zavalená, doslova paralyzovaná problémami. Navyše, okrem toho, že jej prestávalo rozumieť jej okolie, prestávala si rozumieť ona sama. Napriek všetkému pani Zuzana v sebe našla odvahu na vykročenie zo svojej komfortnej zóny – z bublinky istôt, pretože jej nespokojnosť a túžba po zmene boli silnejšie ako bariéry a prekážky, ktoré jej v tom bránili. Pani Zuzana si už vôbec nevedela predstaviť, že jej život môže vyzerať inak.

Nový začiatok

Z koučovacích programov si vybrala Životnú inventúru, ktorá pozostáva zo 4 koučovacích sedení. Jej klbko problémov sme spolu začali rozmotávať pekne poporiadku. Počas prvých sedení prišla na to, čo je pre ňu to najdôležitejšie, koučing jej poskytol nadhľad, respektíve pochopila a utvrdila sa v tom, aké sú jej priority, za čo chce byť vo svojom živote zodpovedná. Uvedomila si aj to, že to, čo nemá pod kontrolou, je lepšie nechať tak, pretože meniť môže len to, čo má vo svojich rukách. To najdôležitejšie, čo meniť môže a na čom sa určite oplatí pracovať, je ona sama. Všetko ostatné je iba mrhanie jej energiou, časom a zdrojmi.

Aby mohla začať so zmenami u seba, potrebovala spoznať samú seba, viac si porozumieť a dôverovať si. Keď si bude rozumieť, môže si určiť hranice. Konečne pochopila, čo to znamená vedome žiť a vedieť sa včas prispôsobiť zmenám, ktoré sa vôkol nej dejú. Našla zmysel, ktorý tak dlho hľadala, zladila si priority s hodnotami, ktoré na začiatku pripomínali skôr „odloženú rozladenú gitaru“. Našla spôsob, ako a čo bude robiť, aby opäť nezapadla do starých stereotypov.

Pochopila, že toto nie je koniec, ale nový začiatok a z koučovne odkráčala do svojho života s veľkým odhodlaním užívať si ho, tešiť sa z maličkostí, robiť čo ju baví. Nechcela sa už zaoberať problémami. Napriek tomu, že už teoreticky všetko vedela, potrebovala akciu a nie teóriu. Ona už vedela, čo chce, mala v rukách vlastný záväzok, niečo konkrétne, čo si sama sľúbila, že zmení. A zmenila.

Bez rovnováhy to nejde

Počuli ste už o tom, že v rôznych obdobiach, etapách nášho života často prehodnocujeme svoj život a svoje priority a zlaďujeme ich s vnútorným nastavením – našimi hodnotami, ktoré sú počas nášho života nemenné?

Prechod medzi týmito etapami nie je jednoduchý, nie je okamžitý a možno povedať, že skôr alebo neskôr si nimi prejdeme všetci. Každý to máme inak. Aj pani Zuzana si tým prešla.

ŠTYRI ETAPY ŽIVOTA

Napodobňovanie – učenie sa od dospelých ich napodobňovaním. Učíme sa hýbať, rozprávať, jesť, rozvíjame prvé kontakty, osvojujeme si pravidlá, normy, vzorce správania, návyky, zvyky, zlozvyky, presvedčenia, prispôsobujeme sa prostrediu a spoločnosti. Naše šťastie závisí od iných ľudí.

Sebapoznávanie a experimentovanie – spoznávame samých seba, svoje roly, prácu, miesto, prostredie, iných ľudí. Hľadáme svoje miesto na zemi a skúšame, čo sme sa naučili. Zažívame prvé veľké omyly, pády, sklamania, úspechy a nezdary. Túžime byť iní, byť niekto, túžime byť jedineční.

Realizácia – nadišiel čas, aby sme na tomto svete zanechali nejakú stopu. „Ako si ma budú ľudia pamätať?“ Zbavujeme sa toho zlého, čo sme sa doteraz naučili a čo nefunguje, a triedime. Uvedomujeme si, že času je málo, fyzické sily tiež dochádzajú a my nestíhame napĺňať všetky ambície, preto sa začíname zameriavať na to dôležité. Túžime znovuobjaviť zmysel, nájsť poslanie života. Zvyčajne sa táto etapa začína okolo tridsaťpäťky a končí sa na začiatku dôchodkového veku. Už sme šťastnejší, máme (skoro) všetko, ale nestíhame si to užiť.

Odkaz – posledná životná etapa bohatá na skúsenosti. Už nemáme toľko energie na dosahovanie svojich cieľov. Presvedčenie, že život má predsa len nejaký zmysel, zažehnáva myšlienky a predstavy o smrti. Vychutnávame si plody života a naším cieľom je zanechať po sebe nejaký odkaz, niečo, čo tu po nás zostane, keď odídeme. Niečo, čo nás presiahne. Našou úlohou v tejto etape je vydržať čo najdlhšie.

V čom je zmysel týchto etáp?

Uvedomiť si, že sme to my, kto v každej tejto etape môže ovplyvňovať a riadiť svoj život, a to poupratovaním si a nastolením rovnováhy v živote.

V každej ďalšej etape sa naše šťastie a spokojnosť zakladá na hodnotách riadených zvnútra a menej závisí od vonkajšieho, ustavične sa meniaceho sveta. Práve preto je také dôležité spoznať sa a porozumieť si. Ako?

Byť sám sebou

Každý človek potrebuje nájsť „svoje doma“. To je zo všetkého najdôležitejšie preto, aby sme poznali sami seba a rozumeli si. Aby nám bolo dobre so samými sebou. Vraj jediný človek, s ktorým musíme vydržať celý život, sme my sami. Na to ale potrebujeme vedieť, čo chceme a čo nechceme, čo nám robí dobre a čo nie, kam chceme dôjsť a čo sme pre to ochotní urobiť.

Kvôli čomu to potrebujeme vedieť? Pretože… „Nedostávame to, čo chceme. Dostávame to, čo sme.“

Byť sám sebou si vyžaduje zbaviť sa všetkých závislostí, porovnávania, súťaženia a napodobňovania. Každý človek má schopnosť byť sám sebou, každý človek je výnimočný a to mu umožňuje byť sám sebou úplne prirodzene. Ak žijeme, sme výnimoční, každý z nás je taký, a preto sa máme tešiť, nech sme akýkoľvek. A tešiť sa máme aj z času, ktorý máme k dispozícii. Buďme teda sami sebou, a keď už v tom budeme, snažme sa byť k sebe čo najúprimnejší.

Poupratovať si v živote – Nastoliť rovnováhu – Byť sami sebou, to sú 3 kroky a dôležitý odkaz pre tých z vás, ktorí uvažujete o životnej inventúre.

Ing. Slávka Kočanová
individuálna a tímová koučka s medzinárodnou certifikáciou ACC (ICF),
partnerka v osobnom rozvoji a sprievodkyňa pre Život s koučom
www.zivotskoucom.sk

seriál Osobný rozvoj, časopis Dieťa
Foto Liviani.com