(Vyberáme z aktuálneho vydania Dieťa 2 – 3/2017.)
Vaše dieťa sa správa inak, ako by ste chceli a neviete prečo? Snažíte sa zmeniť jeho správanie avšak vysvetľovanie ani tresty nepomáhajú? Psychologička a koučka blaha Mgr. Marcela Hrapková radí, aby ste sa v takýchto chvíľach nesústredili len na svoje dieťa, ale aby ste nazreli do svojho vnútra. Ako hovorí, vonkajšia realita je zrkadlom nášho vnútorného sveta. A práve deti nás veľa učia o nás samých.
Hovoríte, že čo v živote vidíme vonku, mimo nás, je zrkadlo, v ktorom sa zrkadlí naše vnútro. Inými slovami, čo sa nám deje, vrátane toho, čo zažívame vo vzťahoch s inými ľuďmi, odráža naše vnútorné pocity a zažité programy, v ktorých fungujeme. Čo to znamená pre mňa ako matku, keď mám problém s dieťaťom?
To znamená, že dieťa svojím správaním zrkadlí niečo, čo je vo mne ako matke alebo v otcovi. Vo všeobecnosti platí, že dieťa zrkadlí správanie svojich rodičov a rodičia vo vzťahu k dieťaťu zase zrkadlia, ako sa správajú sami k sebe. A to, ako sa správajú sami k sebe, je obvykle zrkadlom toho, ako sa k nim správali ich rodičia a takto sa to dedí z generácie na generáciu, kým to niekto nezmení. Takže ak mám záujem zlepšiť svoj vzťah s dieťaťom, musím sa v prvom rade pozrieť do svojho vnútra a popracovať na vzťahu samej k sebe.
Vieme však sami odhaliť, kde máme problém vo vzťahu k sebe?
Vieme, ale aby sme to dokázali, je dôležité pochopiť, čo sa naozaj deje. Uvedomiť si, že problém nie je vonku, tam je len zrkadlo. A keď sa mi nepáči, čo v ňom vidím, nezačať naprávať zrkadlo, ale to, čo sa v ňom zrkadlí, čiže môj vnútorný svet.
Ktoré najčastejšie problémy sa odrážajú vo vzťahu k nášmu dieťaťu?
Problémy sú mnohoraké ako život. Uvediem niekoľko typických príkladov. Klasické je napríklad, že nevieme byť lepší k dieťaťu, než sme sami k sebe. Takže keď som prísna sama na seba a neodpustím si žiadnu chybičku, neviem byť iná ani k dieťaťu, budem k nemu tiež netolerantná a málo zhovievavá.
Keď som veľmi pedantná, či až extrémne čistotná a budem sa báť, keď sa dieťa zababre, ono sa tiež naučí báť nečistoty. Výsledkom je, že sa bude báť zababrať, čo môže obmedziť jeho spontánnosť v hre, nebude sa vedieť uvoľniť a bude panikáriť, keď sa ušpiní.
Alebo platí, že neviem milovať svoje deti a vlastne nikoho viac než samú seba. Keď sa nemám rada a nemám k sebe dobrý vzťah, bude pre mňa komplikované vytvoriť si naozaj láskyplný vzťah k svojmu dieťaťu. Keď sa totiž odmietam a nemám dosť lásky pre seba, ťažko ju budem mať z čoho dennodenne dávať svojmu dieťaťu.
Ďalším častým problémom, s ktorým sa mamičky stretávajú, je to, že v momentoch, keď sú plné strachu, keď sú bojazlivé a úzkostné, dieťa to vycíti a potom sú dve možnosti, ako sa bude správať – buď bude tiež bojazlivé alebo, naopak, bude sa snažiť prekonať matkin strach a bezmocnosť svojou agresiou a hnevom, lebo agresia a hnev sú vyššie na škále pocitov, je to zmocňujúci, lepší a znesiteľnejší stav. Preto keď dieťa stratí pocit bezpečia, lebo sa cíti ohrozené matkiným strachom z nejakej situácie (napríklad vidí v matkiných očiach reakciu strachu na niečo, čo urobilo), buď sa od strachu rozplače alebo sa bude snažiť pomáhať tým, že sa začne hnevať, lebo potrebuje nejako „zvládnuť“ neznesiteľnú atmosféru bezmocnosti. Môže to prebehnúť aj v opačnom garde, že sa začne hnevať mamička, aby sa zmocnila situácie a prekonala svoj strach (napríklad, z toho, že bude meškať do práce, keď sa dieťa ráno miesto obliekania hrá.) Hnev a agresia je zdravšou reakciou než strach a bezmocnosť, ktoré sú stavom ohrozenia.
Tiež sa stretávame s tým, že mamičky nerešpektujú svoje potreby, avšak očakávajú, že ich bude rešpektovať dieťa. Ale to nejde. Keď dieťa vidí, že jediné potreby, ktoré sú určujúce pre život v domácnosti, sú tie jeho, tak sa naučí nasledovať a rešpektovať len svoje potreby, bude sebecké a nebude empatické voči rodičom. Preto, keď mám pocit, že som otrokom výchovy, domácnosti, dieťaťa a nikoho doma nezaujímajú moje potreby, treba si uvedomiť, že v prvom rade nepočúvam ja samu seba a nerešpektujem a nepresadzujem svoje potreby.
A posledný typický príklad – keď budem hysterická, lebo veci nejdú podľa mojich predstáv a budem kvôli tomu panikáriť a vybuchovať, tak nemôžem očakávať, že keď sa bude diať niečo, čo nie je podľa predstáv môjho dieťaťa, ono sa bude správať inak. Nebude. Ak chcem, aby sa správalo pokojne a akceptovalo chvíle, keď je svet iný než dieťa chce, a vedelo sa prispôsobiť, treba mu ísť príkladom – čiže ostávať v svojej pohode a pokoji napriek negatívnym okolnostiam. Toto sú hlavné zásady, ktoré si často neuvedomujeme a potom nevieme, prečo sa doma dejú veci tak, ako sa dejú.
Ako s tým ďalej pracovať, keď si to uvedomíme? To sa dočítate v aktuálnom vydaní časopisu Dieťa 2 – 3/2017.
Monika Bothová
(krátené)
Foto Shutterstock
Zatiaľ bez komentára!
Môžete byť prvý, kto komentuje tento článok